Nad odchodom Štefana Nosáľa sa dá smútiť, ale nie za ním plakať. Pretože tieto najprirodzenejšie prejavy ľudskej duše, jej bôľu, by popreli všetko, čo folklórny velikán, prvý Lúčničiar z Hriňovej Slovensku dal, čo mu roky rozdával, čo preň v každom kúte objavoval, nachádzal, čo ako originalitu veľkému svetu o malom národe sprístupňoval. Veď jeho – naša Lúčnica bola práve o radosti, o zvykoch, o každodennom, nenápadnom, ale i slávnostnom živote. Teda, ak zostať verný jemu, jeho životu, poslaniu a odkazu, potom pri vyslovení mena Štefan Nosáľ sa treba i v tom najväčšom smútku, poslednom odchode do iných lúk, dolín a vrchov – usmievať. A tichúčko si zanôtiť. O javorových husliach, ale i mohutne, hlasito a oslavne, o holi, kde stojí strom zelený.
Hovorí sa, že národ, ktorý nepozná svoju históriu, je odsúdený ju prežiť znova. Ale tiež i to, že kto nepozná svoju minulosť, nepochopí budúcnosť. Umelec, pedagóg, profesor Štefan Nosáľ nás ako zakladateľ svojím čoskoro 70-ročným dielom – folklórnou Lúčnicou – oboch osudov ušetril. Nestali sme ani odsúdenými, ani nechápajúcimi. V lúčničiarskych tancoch, spevoch, prekáračkách, rozkazovačkách sme na vlastné oči prežívali dejiny našich otcov, dedoch, pradedov – v ľudovom umení doďaleka pred nami. Lúčnica je stále živým atlasom, abecedou a notovou osnovou Slovenska. Lebo on, Štefan Nosáľ, jej vdýchol a určil taký údel, nie však osud. To všetko v takom úžasnom a strhujúcom umeleckom rozsahu, v takej významovosti ľudského pohybu, myšlienky, slova, spevu, že ak sa zvykne hovoriť o dejinách, čo sa za akého panovníka, cára, cisára či kráľa v tej či onej krajine udialo, u nás, na Slovensku, máme obdobie, ktoré pomenujeme – objavenie a sprístupnenie zvykov a ľudovej slovesnosti – za Štefana Nosáľa.
Ako jeden z folkloristov mladšieho brata Lúčnice – súboru Ekonóm – viem a cítim, o čom folklór „je“. Čo spoločnosti, jednotlivcovi dáva. Je šťastím pre národ, pre generácie, že máme – lebo on stále je, zostáva a bude – práve Štefana Nosáľa. Múdreho, skromného, pracovitého, hrdého Hriňovčana.
Tak sa usmejme, tak si zanôťme. Veď je s nami. Trebárs tú jeho – Čo sa mám hrdiť…
S úctou a vďakou profesorovi slovenského folklóru, priateľovi, Človeku…
Česť Vašim slovám, pán Bajan. Folklór ...
myslim, ze jeho zivot bol naplneny pracou a laskou... ...
Celá debata | RSS tejto debaty