Vladimír Bajan

Takže máme krízu. Nielen my, ale celý svet. Už aspoň päť mesiacov (a my posledné tri) sa borí s niečím, čo desaťročia nepoznal. S väčšími či menšími stratami to krajiny zvládajú a s určitosťou zvládnu.

Aj my. Dennodenne sme svedkami skutočného boja kompetentných o to, aby sa vírus nerozšíril do nezvládnuteľných rozmerov s presvedčením, že ON všetko zvláda a INÍ robia chyby, ak sa náhodou niečo nepodarí. Treba povedať, že Slovensko to zvláda predovšetkým vďaka nám, disciplinovaným obyvateľom. A niekedy aj napriek vládnym opatreniam. Je vidieť, že návyky disciplíny a rešpektu voči vrchnosti nám ostali ešte z minulého režimu. Sme disciplinovaní voči sebe a svojmu okoliu.

Nemôže sa nám stať, aby sme čo len na chvíľu zabudli, v akom probléme žijeme. Či sa nakazia dvaja alebo 142 za jeden deň. Máme navyše premiéra, ktorý sa vyžíva v tejto situácii, mediálne si užíva svoje miesto na slnku. A spolu s médiami úspešne bulvarizuje našu súčasnosť. Zo začiatku 6 krát (takmer nonstop) teraz už len 4 krát (?) denne nás z obrazovky informuje o čom rozhoduje, spolu s kým o tom rozhoduje, o čom v budúcnosti rozhodne a bude nás o tom informovať. A vyšperkuje to pomerne infantilnými statusmi na facebooku aj s dokumentáciou, ktorá len dokresľuje stav jeho mysle. Človek sa dozvie aj to, kto je pre ten ktorý deň nepriateľom. Nesvojprávni dôchodcovia, agresívni pendleri, zlí ekonómovia, ktorí nás chcú pozabíjať, lebo chcú postupne otvárať ekonomiku alebo neschopní zamestnanci DSS a sociálnych zariadení, blbí policajti alebo najnovšie Sulík a SaS. Všetci tí, ktorí nechápu génia doby. Väčšinou ho vidíme na jeho obľúbenej Premiérkíze, kde rektálni redaktori Puškárová či Kovačič robia čo môžu, aby ľudí držali v strachu a napätí a nachádzali riešenia na problémy, ktoré vymyslí Najvyšší. Človek od strachu ani nezaspí, ak, tak s pocitom „preboha, čo nás čaká zajtra…“.

Takže máme problém. Aj s koronavírusom. Ale nielen s ním. Svet sa postupne dostáva do normálu, my napriek pomerne stabilnej situácii nie. Problém máme v tom, že náš premiér si užíva túto situáciu mimoriadne intenzívne, až tak, že nie je schopný vnímať svet okolo seba. Človek s hrôzou zisťuje, že mu viac vyhovuje byť stredobodom pozornosti za každú cenu v tejto kríze ako v normálne stabilizovanej situácii. Tu môže rozhodovať sám, vytvárať obraz nových a nových nepriateľov a odpútavať pozornosť od normálneho života. Ukazovať svoju bolestínsku tvár a monokraticky rozhodovať o všetkom. Pokusy o normalizáciu spoločnosti v ekonomike, zdravotníctve či iných segmentoch spoločnosti berie ako zákerný útok na seba.

Problém vidím v tom, že sa cíti komfortne v tejto iracionálnej situácii, kde emócie nadraďuje nad rácio. Chce umelo predlžovať tento stav lebo cíti, že v normálnej situácii nebude mesiášom, jediným neomylným, naším svetlom… (prevzaté z jeho FB, škrtni, čo sa ti nehodí…), a že ľudia budú mať svoje existenčné problémy. Ministri začnú normálne pracovať a informovať, začne sa vyrábať, obchodovať, cestovať, úradníčiť, začne sa normálny život. A ľudia sa budú mať čo obracať a nebudú visieť na sociálnych sieťach a pred obrazovkami a čakať na slovo Najvyššieho… A tejto situácie sa desí… Bude musieť sedieť na desiatkach rokovaní, študovať materiály, zúčastňovať sa aj nepríjemných rokovaní v parlamente, v Bruseli. A to ho zjavne nebaví.

Alebo bude vyvolávať neustále konflikty vo vláde, v parlamente, v spoločnosti, ktoré bude následne láskavo riešiť. A opäť tu bude zase ON.

Z takéhoto vývoja mám obavy.