Vladimír Bajan

Nepokračovať po piatich úspešných voľbách vo funkcii starostu Petržalky – najväčšej mestskej časti hlavného mesta Bratislavy, bolo jedným z mojich najťažších životných rozhodnutí. Jedným z nezabudnuteľných momentov, ktoré vo mne zanechali hlbokú stopu bol aj rok 2010, kedy mi Petržalčania opätovne dali svoju dôveru a zvolili ma za svojho starostu aj po mojej misii v kresle župana. Päť volebných období, 20 rokov, takmer celý doterajší profesijný život, množstvo úspechov, ocenení ale aj nezdarov a sklamaní. Množstvo ľudských príbehov, desiatky projektov, väčších či menších. Skúsenosti ale aj frustrácia. Radosť i hnev. Som však hrdý na to, že som mohol byť aktívne pri tom, ako sa z Petržalky ako škaredého káčatka stala postupne sebavedomá labuť.

Desiatky detských ihrísk, stovky miest v materských školách, nové parky a námestia, zrekonštruované základné školy, v nich moderné učebne, nové služby pre sociálne slabšie skupiny, ale aj prvá petržalská plaváreň. Výbehy pre psov, úplne nová moderná materská škola na Vyšehradskej ulici či moderné viacúčelové ihriská – aj to sú projekty, pod ktoré sa môžem podpísať. Dovolím si tvrdiť, že som prispel aj k tomu, že do Petržalky radi prišli investori, ktorí tu postavili hokejový aj futbalový štadión, bowlingové centrum ale aj moderné byty pre nových ale aj tých „skalných“ Petržalčanov či obchodné a biznisové centrá. Petržalka sa môže pýšiť tým, že sú tu tak základné, ako aj stredné školy, dokonca štyri univerzity. Neprehliadnuteľná je aj existencia viacerých farností pre veriacich rôznych cirkví. Na čo som zvlášť hrdý je, že som mal to šťastie privítať na území Petržalky nielen troch prezidentov Slovenska. Každý si určite spomenie na návštevu svätého otca Jána Pavla II. v roku 2003, ktorou žila takmer celá krajina a Petržalka sa dostala na titulné stránky svetových novín.

Rád spomínam na časy, kedy Petržalka bola stredobodom pozornosti aj zahraničných médií vďaka účasti petržalskej FC Artmedia v Lige majstrov v roku 2005.

V čase môjho pôsobenia vo funkcii starostu sme hospodárili s financiami aj s majetkom efektívne – mestskú časť sme nijako dramaticky nezadĺžili, naopak, dokázali sme ušetriť najmä na vnútornej prevádzke a tým zainvestovať do kapitálových výdavkov. Milióny eur sa nám podarilo získať pre Petržalku mimo vlastných rozpočtových zdrojov z eurofondov a iných dotačných programov a výziev. Každoročne mestská časť hospodárila s prebytkovým rozpočtom, z čoho sme postupne dokázali našetriť finančné prostriedky aj na veľké rozvojové projekty. Petržalku nechávam svojim nástupcom vo výbornej kondícii, dokonca s predpripravenými ďalšími zaujímavými projektmi v oblasti zlepšenia kvality života. A na to som patrične hrdý.

Pre Petržalku a za Petržalčanov som sa dokázal pobiť aj na úrovni mesta, v orgánoch ZMOSu či pri príprave legislatívy na úrovni Národnej rady SR. Podarilo sa mi presadiť mnohé riešenia a rozhodnutia, ktoré boli pre najväčšiu mestskú časť hlavného mesta prínosom.

Petržalka je dnes naozaj moderné, plnohodnotné, zelené a priateľské miesto pre život. To nie je len môj názor, svedčí o tom množstvo vyjadrení na sociálnych sieťach ale aj to, že tu vzrastá cena bytov a záujem o ne je obrovský. Nemusíme sa navzájom presviedčať o tom, že sa tu dá veľmi kvalitne bývať, zabávať, relaxovať, športovať, nakupovať, vzdelávať, pracovať, skrátka žiť.

V nedávnom prieskume verejnej mienky sa 90 % obyvateľov Petržalky vyjadrilo, že je spokojných so životom v tejto mestskej časti. A to ma napĺňa pocitom dobre odvedenej práce.

To všetko sa však podpísalo aj na mojom zdravotnom stave, ktorý je jednou z príčin, prečo som sa rozhodol v týchto komunálnych voľbách o kreslo starostu Petržalky neuchádzať. Ak svoju robotu nerobíte povrchne, ak to, o čo usilujete, beriete vážne, ak vám záleží na tom, čo spôsobíte svojim konaním, ak pri tom zanedbávate vlastnú životosprávu, asi to tak môže dopadnúť. Nesťažujem sa, len konštatujem.

Tým druhým dôvodom je dezilúzia zo stavu, kam dospela celá naša spoločnosť za posledné roky. Praktiky z parlamentnej politiky sa, žiaľ, prenášajú aj do tej komunálnej. Veril som, že samospráva sa bude od „veľkej“ politiky vždy odlišovať, pretože tu sa riešia naozajstné problémy ľudí. Hovorí sa, že richtár takpovediac obslúži človeka od rodného listu až po ten úmrtný. Tu sa odohrávajú každodenné starosti i radosti, ktoré napĺňajú život jednotlivca. Žiaľ, ani v komunálnej politike dnes nejde o riešenia, budovanie či starostlivosť, nejde o obyvateľa a jeho záujmy, ale o záujmy politikov, skupín, alebo jednoducho egá. Je to škoda, pretože to nie sú mechanizmy na to, aby akákoľvek obec či mesto prosperovala, aby sa rozvíjala a aby skvalitňovala život svojich obyvateľov. Profesionalita, úcta a rešpekt, pokora a schopnosť dialógu k sa dostávajú do tieňa populizmu, krikľúnstva, veľkohubých sľubov bez reálnych riešení, deštrukcie a vzájomného politického boja. V situácii, keď nejde o výsledok, ktorý by mal byť v prípade samosprávy citeľný a viditeľný najmä pre prospech obyvateľov, ale ide o to, kto má väčšie a silnejšie politické krytie, kto väčšmi brojí proti starostovi alebo kto viac kritizuje, sa reálne pracovať dá len s vypätím všetkých síl. Konštruktívne riešenia sa hľadajú len veľmi ťažko. Je totiž zaujímavé povedať, čo sa mi nepáči a s čím nesúhlasím, skritizovať všetko, čo predloží starosta, ale oveľa ťažšie je dať na stôl vlastné riešenia, vlastné projekty. A dokonca také, ktoré majú hlavu, pätu, podporu väčšiny, finančné krytie a v neposlednom rade udržateľnosť. A to už ani nehovorím o riešeniach, ktoré v sebe nesú víziu viacerých volebných období a presahujú hranice volebného obvodu toho ktorého poslanca. Žiaľ, mnohí z nich sa radšej sústredia na politické body tu a teraz, ako na zásadné otázky ochrany životného prostredia, rozvoja dopravy či územného plánovania. Nehádžem v žiadnom prípade všetkých do jedného vreca ale faktom ostáva, že výsledok je taký, aký je.

Je mi ľúto aj stavu, do ktorého sa dostali vzťahy medzi hlavným mestom a mestskými časťami. Je len a len na škodu veci, že namiesto spolupráce, vzájomnej podpory a hľadania spoločných riešení sa aj tu uprednostňujú skupinové, politické či dokonca aj osobné záujmy. Dôsledkom neschopného a miestami až arogantného manažmentu vedenia mesta je žiaľ aj fakt, že sa nerealizovalo alebo vážne ohrozilo viacero schopných projektov, ktoré by obohatili život v Petržalke – viď bezbariérové ihrisko na Blagoevovej, divadlo J. Ďurovčíka, prieťahy v realizácii druhej etapy električky, či komplikácie vo verejnom osvetlení. Ani vedenie štátu sa nespráva k samospráve tak, ako by sme očakávali. Neustály prenos nových kompetencií bez financií, zhadzovanie problémov na hlavu starostov a primátorov, nepokračovanie v reforme verejnej správy – aj to sú signály, ktoré pre mňa osobne neveštia pre samosprávu nič dobré.

Je toho veľa, čo má Petržalka ešte stále pred sebou – jej rozvoj, ako v každom inom meste či obci, je však nekončiaci proces a bude si vyžadovať veľa práce aj od tých, ktorí jej kormidlo prevezmú v nasledujúcich rokoch. Nikdy sa nedostaneme do konečného stavu absolútnej spokojnosti – nielen preto, že všetko okolo nás sa vyvíja a že sa striedajú aj generácie tu žijúcich ľudí ale aj preto, že uspokojiť takmer 150 tisíc ľudí s rôznymi prioritami, preferenciami, potrebami a problémami sa nedá. Na to je tu však samospráva – starosta a poslanci – aby vedeli s dostupnými zdrojmi či už personálnymi, finančnými, materiálnymi či kapacitnými urobiť maximum a to všetko vo vysokej miere hľadania kompromisu. Som presvedčený, že mne a mojim spolupracovníkom, kolegom, súputníkom, sa to vo veľkej miere podarilo a za to im patrí moje obrovské ďakujem. Budem držať palce novému starostovi a poslancom (ak bude záujem aj rád pomôžem), aby im Petržalčania fandili a rešpektovali ich nielen vo voľbách, ale najmä po nich, keď nastane obdobie tvrdej práce. Keď nebude stačiť len kričať a sľubovať, ale aj vyhrnúť si rukávy a priložiť ruku k dielu. Chcem veriť, že ich pracovnými nástrojmi budú spolupráca, vzájomný rešpekt a pokora. Pre mňa to boli hodnoty, ktoré mi vštepovali moji rodičia a ktoré ma sprevádzali počas celého obdobia. Aj vtedy aj dne má stále na mysli radu môjho otca – rob tak, aby si keď niekoho stretneš, nemal pocit, že musíš prejsť na druhú stranu ulice. A mama vždy s úsmevom dodala – a hlavne nečakaj, že ti za tvoju robotu niekto poďakuje…

Ja však ďakovať chcem.

Dovolím si poďakovať pri tejto príležitosti všetkým, ktorí mi verili, dúfam, že som ich nesklamal. Ďakujem všetkým, ktorí mi na mojej ceste pomáhali – bez nich by som nebol najdlhšie slúžiacim starostom v doterajšej histórii Bratislavy. Ďakujem aj tým, ktorí o mne pochybovali, pretože ma tým posúvali dopredu. V neposlednom rade musím poďakovať svojej rodine, ktorej som za tých 25 rokov veľa dlžný. Napriek mojej častej neprítomnosti stáli vždy pri mne v dobrom aj v zlom.